Prečo niektoré národy sú bohaté a iné nie? Prečo severské krajiny sú dvakrát tak bohaté ako napríklad Španieli aj keď pred pár stáročiami Španielsku patrilo pol zemegule? A prečo sú Španieli osemkrát bohatší ako africké krajiny? Túto otázku si kladú ekonómovia stáročia. Prečo napríklad Kanaďania majú 5x väčší príjem na hlavu ako napríklad Argentínčania? Ekonomická teória sa na tieto otázky snaží nájsť stáročia odpovede.
Medzi prvými, kto priniesol vysvetlenie bol Adam Smith. On ako hlavný zdroj bohatstva videl schopnosť orientovať sa na výrobu produktov, pri ktorých národy majú najvyššiu pridanú hodnotu. Tento prístup predpokladá, že národy sa špecializujú.
O 200 rokov neskôr prišiel Robert Solow, ktorý bohatstvo národov videl v troch zdrojoch. Prvým je množstvo a kvalita pracovnej sily, druhým strojové vybavenie vo výroby, teda kvalita kapitálu a tretím technický pokrok. Napriek vymenovaniu týchto faktorov nezodpovedal podstatnú otázku, prečo niektoré krajiny majú lepšiu pracovnú silu, kvalitnejšie strojové a technologické vybavenie, ako iné krajiny.
Na prelomoch 19. a 20 storočia sa odpovede na túto otázku začali hľadať aj mimo ekonomických zákonov. Max Weber prišiel s teóriou „protestantskej etiky“, ktorá je podľa neho tým, čo je rozhodujúcim faktorom vedúcim k bohatstvu. Americký ekonóm Jeffrey Sachs naopak za rozhodujúcu považoval geografiu a polohu. Americko-turecký ekonóm Daron Acemoglu si myslí, že právna istota, rešpektovanie súkromného vlastníctva a dedičstva sú určujúcimi faktormi.
Nemecký Inštitút pre výskum nerovností vytvoril doposiaľ najhlbšiu štúdiu, ktorá zohľadnila pri hľadaní dôvodov nielen vyššie spomenuté faktory, ale snažilo sa identifikovať, aká vlastnosť je potrebná na to, aby národ dokázal dané faktory využiť vo svoj prospech. Na vzorke 80 000 ľudí v 76 krajinách sa zisťovali v spolupráci s najprestížnejšou americkou agentúrou Gallupov inštitút, preferencie ľudí tak, aby sa dala identifikovať štruktúra preferovaných vlastní ľudí a jednotlivých národov. Vzorka bola zostavená tak, aby pokrývala 90% svetového obyvateľstva a 90% krajín.
Z prieskumu vyšlo, že najdôležitejšou črtou, ktorá rozhoduje o bohatstve jednotlivcov a národov je „trpezlivosť.“ Ľudia v krajinách, ktoré sú najbohatšie vykazujú najvyšší príklon k trpezlivosti. Trpezlivosť je dlhodobým faktorom, ktorý vplýva na bohatstvo krajín. Prieskum potvrdil, že tento fenomén sa zhodoval aj pri zohľadnení vývoja rastu ekonomík za posledných 200 rokov. Prieskum vytvoril koreláciu medzi rastom trpezlivosti a jednotku a rastom hospodárstva v rozmedzí o 0,5 až 1,1%. Platnosť tohto vzťahu sa podľa prieskumu potvrdila aj pri porovnávaní ekonomickej úrovne vo vnútri jednotlivých štátov. Regióny s obyvateľstvom, ktoré vykazuje vyššiu mieru trpezlivosti sú dlhodobo ekonomicky na tom lepšie, ako tie, ktoré majú jej nižšiu mieru. Trpezlivosť sekundárne vyvoláva dopyt pro dobre fungujúcich inštitúciách a nezávislom súdnictve. Takto fungujúce inštitúcie totiž dávajú väčšiu istotu pri plánovaní budúcnosti. Plánovanie je činnosť odvodená od trpezlivosti. Plánovanie sa prejavuje tým, že ľudia investujú do kvalitných strojov a vzdelania.
Naopak prieskum dokazuje, že nekvalitné zdravotníctvo a zlá bezpečnostná situácia v krajine alebo regióne sú primárnymi faktormi, ktoré spôsobujú, že ľudia prestanú veriť v zmysel plánovania a uprednostňujú rýchly konzum. Prejavuje sa to neochotou investovať, odkladať spotrebu a investovať do kvalitného vzdelania. Ako predstupeň častokrát je znížená nárok na kvalitu služieb, ktoré štát občanom poskytuje. V krajinách, kde vládne skorumpovaná elita a diktatúra, sa ťažko vytvárajú kvalitné inštitúcie, ktoré sú predpokladom udržateľného plánovania.
Prečo je na svete tak nerovnomerne rozdelená medzi ľuďmi a národmi trpezlivosť? Podľa ekonómky Falka, spoluautora štúdie o príčinách rozdielnych preferencií medzi národmi, na rozvoj „trpezlivosti“ mali v dejinách národov aj vedľajšie doplňujúce faktory, ako napríklad poloha, klíma a geografická poloha.
Leave a Reply