Claudio Borio je taliansky ekonóm, považovaný za medzinárodnú autoritu v oblasti monetárnej politiky, bankovníctva, financií a finančnej stability. Borio je na čele monetárneho a ekonomického oddelenia Banky pre medzinárodné zúčtovanie. Poskytol rozhovor ohľadom prognózy globálnych ekonomických hrozieb z pohľadu budúcnosti.
Aký je Váš názor na vývoj svetovej ekonomiky?
Z krátkodobého hľadiska, teda z pohľadu v horizonte jedného roka, je vývoj pozitívny a to aj napriek episode zo začiatku roku 2018. Napriek tomu by som rád poukázal na zopár špecifických javov. Predovšetkým je veľmi netradičné pozorovať v konečnej fáze expanzie tak výrazné momentum pri inflácii, ktorá je pod kontrolou, ako je tomu v súčasnosti. Na druhej strane vidíme nárast protekcionistickej politiky. Po tretie, finančné trhy sa javia byť predimenzované. Najväčšia obava však vzniká z agregovanej úrovne dlhu k HDP, pričom tento dlh neustále narastá.
Prečo Vás to znepokojuje?
Pretože výška dlhu bol tým problémom, ktorý spôsobil krízu v 2008. V súčasnosti majú ekonomiky oveľa obmedzenejší priestor na tento problém reagovať, ako tomu bolo v minulosti. V dôsledku monetárnej politiky a finančnej perspektívy je priestor pre manévrovanie oveľa menší.
Sú teraz veci iné?
Závisí to od toho, čo pod slovom “iné” rozumieme. Na jednej strane určité napätia v ekonomike sú tie isté a nikdy sa nezmenia, inak povedané mechanizmus nestability je vždy ten istý. Samozrejme, že v hospodárstve budú vždy recesie a pnutia. Na druhej strane niektoré rozvojové krajiny sú na krízu lepšie pripravené ako v minulosti a to preto, že majú lepšiu úroveň rezerv a nechávajú svoj výmenný kurz voľnejšie “plávať.” Ďalšia dôležitá zmena oproti roku 2008 je, že banky sú menej exponované voči dlhom, najviac ohrozené sú kapitálové trhy. Akékoľvek problémy sa prejavia najmä v oblasti hodnoty aktív.
Čo si myslíte o rozvojových trhoch?
Myslím si, že riziká, ktorým čelia nie sú v zásade rozdielne od tých, ktorým čelia priemyselne rozvinuté krajiny, pretože pnutia sú podobné. Rozdiel je v tom, že sú zraniteľnejšie, nakoľko sú viac vystavené odlevu kapitálu. Venujeme v našej analýze pozornosť možnosti náhlej cenovej zmeny štátnych dlhopisov v prípade nárastu inflácie v priemyselne rozvinutých krajinách. Pre rozvojové krajiny predstavuje riziko, ak príde k posilneniu dolára.
V akej forme môže obchodná vojna mať vplyv na meny krajín?
Ak jedna krajina začne zvyšovať clá, tá krajina, ktorá bude postihnutá v dôsledku zníženého export, jej mena začne strácať hodnotu. Týmto dôsledkom zlacnie cena jej produktov a dôsledok na krajinu, ktorá zaviedla tarify bude, že v dôsledku straty v cenovom vyjadrení bude import z tejto krajiny opäť atraktívny. Krajina, ktorá zavádza colné tarify bude viniť túto krajinu z manipulácie jej meny a príde k druhému zvyšovaniu colných taríf.
Ekonómovia hovoria o potrebe prijatia makroekonomicky stabilizujúcich opatrení. Koho je to primárnou úlohou?
Tieto opatrenia je potrebné prijať, keď sú identifikované v ekonomike citlivé miesta. Skúsenosti dokazujú, že tieto opatrenia je lepšie a efektívnejšie prijať v čase, kedy v ekonomike rastú ceny aktív, ako napríklad domov. Vo všeobecnosti platí, že neexistujú opatrenia, ktoré by rovnako boli vhodné pre všetkých. Centrálne banky zohrávajú v tomto dôležitú úlohu.
Ako by mali postupovať krajiny pri zlepšovaní fiškálnej situácie, keď svet smeruje k nižším daniam, ako napríklad Spojené štáty?
Zlepšovanie fiškálnej situácie je výzvou pre všetky ekonomiky, bez ohľadu na to, či sú rozvinuté alebo nie. Je potrebné si uvedomiť, že fiškálne problémy štátov sú viac skryté ak ekonomiky zažívajú nárast cien aktív a nárast množstva úverov. Toto sa stalo aj v Írsku, aj v Španielsku v rokoch pred krízou.
Znepokojuje Vás situácia skôr v rozvojových alebo v rozvinutých krajinách?
Myslím si, že rozvojové krajiny v prípade, ak vypukne kríza, budú v popredí krízy. Ak sa spätne pozriete na krízu v roku 2008 vidíte, že niektoré ekonomiky boli zasiahnuté priamo a iné len nepriamo. V najviac postihnutých krajinách súkromný sector znižoval svoj dlh vo vzťahu k príjmom. V krajinách, ktoré zasiahnuté neboli, prišlo v nich prílevu kapitálu.
Znamená to, že sme sa z krízy nepoučili?
Niektoré lekcie sme sa naučili, predovšetkým pokiaľ ide o finančnú reguláciu. Druhé však boli ignorované, ako napríklad potreba uskutočnenia štrukturálnych reforiem, ktoré sú potrebné na to, aby hospodársky rast bol udržateľný. Jeden z problémov, ktorým čelíme je, že odpovede na krízu neboli rovnomerné. Málo sa urobilo v oblasti fiškálnej a štrukturálnej politiky a veľa sa urobilo v oblasti monetárnej politiky. Centrálne banky prebrali na seba príliš veľkú záťaž. Položili základy obnovy, ale zároveň vytvorili veľa zraniteľných miest cez politiku nízkych úrokových mier.
Ak to porovnáme so situáciou pred rokom, obávate sa viac alebo menej?
Pri pohľade do budúcnosti sa obávam viac.
Leave a Reply